Naťahovačky o podobu fungovania Fondu na podporu umenia , RTVS či zákona o šikanovaní tretieho sektora medzi Hlasom a SNS sa ešte neskončili, ale už ich existencia hovorí, že veci skutočne mohli byť trochu inak.
Koalícia má totiž takú tesnú väčšinu a tak potrebuje vládnuť, že nie je dôvod nechať v nej hocikoho rozdrapovať sa.
Samozrejme, s výnimkou kráľovskej agendy, ktorou vo vládach Smeru tradične bolo „plazivou normalizáciou“ bezpečnostných a justičných zložiek zaistené beztrestné koristenie, pričom po voľbách 2023 normalizácia nadobudla dramatickejšiu podobu. O tom sa so Smerom nedá vyjednávať, ale o ostatnom áno.
Platí to pre vulgárne baranidlá z kabinetu triumvirátu Michelko-Machala-Šimkovičová, pre excesy klanu Kuffovcov, ale aj vlastizradnú činnosť Roberta Fica na poli zahraničnej politiky voči slovenským spojencom.
Hlas pred voľbami síce narozprával všeličo, ale toto v agende skrátka nemal.
(Na okraj, slovo vlastizrada sa tu myslí politicky, nie trestnoprávne, na toto tvrdenie zatiaľ nemáme dosť hmatateľných dôkazov.)
Toto nie je apel na členov Hlasu, aby si vstúpili do svedomia, nemajú celkom prečo počúvať výhrady z tohto segmentu. Skôr to chce byť vecná pripomienka, ako fungujú koaličné vlády.
Politickým účelom a imperatívom každej vlády je jednoducho „byť“ a keďže bez ktoréhokoľvek koaličného partnera byť prestáva, jej určujúcim princípom je konsenzus, teda právo veta.
S partnermi sa nezametá, ak nie sú udretí mechom, nie je možné ich prehlasovať (lebo v takom prípade partnermi byť prestanú) a keď sa nedosiahne pre všetkých prijateľná dohoda, zachováva sa status quo.
Sčasti sme to videli aj po posledných voľbách, keď si Hlas vyjednal polovičné obsadenie vlády. Samozrejme, vždy je to aj trochu pokerová partia, lebo rozpadom koalície môže hroziť každý a druhá strana sa môže tváriť, že je ochotná do toho rizika ísť.
V tomto zmysle je veľavravné porovnanie dvoch situácií jednej koalície: podľa klebiet Most pri zostavovaní koalície po voľbách v roku 2016 chcel, aby vládu neviedol Fico, prípadne v nej nebol aspoň Robert Kaliňák. Fico si návrh vypočul, povedal „nie“ a bolo vybavené.
Po dvoch rokoch Most na podnet občanov žiadal to isté, ibaže teraz hrozbu rozpadu koalície myslel naozaj a „napočudovanie“ uspel za relatívne nízku cenu v podobe odchodu Lucie Žitňanskej.
Ak dnes Hlas toto všetko a mnoho iného toleruje, tak nie preto, že musí, ale že mu to až tak neprekáža. Veď sme asi tušili.
